reklama

Preto je žena taká nenávidená...

Európske spoločenstvo sa na jednej strane odvoláva na kresťanské korene, na druhej strane ich zas v mnohom spochybňuje. V posledných desaťročiach sa dostalo aj do mnohých turbulencií ohľadom toho, čo sa má naďalej vnímať ako hodnotné, kontinuitné a tradičné, a čo by sa malo spochybniť, ignorovať či dokonca zosmiešniť. Dovolil som si preto v tejto súvislosti požiadať o krátky rozhovor slovanských vierozvestcov a zároveň patrónov Európy, sv. Cyrila a sv. Metoda.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)
Žena s dieťaťom
Žena s dieťaťom 

Milí naši vierozvestcovia, ospravedlňujem sa, ale keďže verím, že všetky súvislosti mojich otázok Vy už určite dávno poznáte, dovolím si začať tak trochu bez úvodu... V posledných rokoch sa pričasto spochybňuje úloha náboženstva. Čo je podľa Vás náboženstvo? A ako by ste definovali podstatu kresťanstva Vy sami?

Sv. Cyril: Ďakujem za peknú otázku. Odpoveď na ňu je v podstate jednoduchá. Kresťanské náboženstvo nie je ideológia. A nie je to ani súbor nejakých morálnych pravidiel či kultových praktík. Kresťanské náboženstvo, to je v prvom rade Ježiš Kristus. Kresťania sú teda nasledovníkmi osoby, nie ideológie. V evanjeliu to Ježiš hovorí jednoznačne: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ Preto aj preklad slova kresťan znamená Kristov učeník.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Objavujú sa však názory, že kresťanov ubúda...

Sv. Metod: Áno, v európskom spoločenstve kresťanov ubúda, ale rovnako ubúda aj presvedčených ateistov. Na druhej strane však pribúda úprimne hľadajúcich.

Ale prečo kresťanov ubúda? Prečo prestávajú veriť v Ježiša?

Sv. Metod: Odpoveď je vždy veľmi intímna a skrýva sa v srdci konkrétneho človeka. Možno sa svetlo v jeho oku vplyvom tohto sveta stalo tmou. Otázne je, aká potom bude tma sama. Možno by som stratu viery lepšie vyjadril slovami sv. Pavla, ktoré adresoval Rimanom: „Ty teda poúčaš iného, a sám sa neučíš? Hlásaš, že sa nesmie kradnúť, a kradneš? Hovoríš, že neslobodno cudzoložiť, a cudzoložíš...?“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ak je kresťanstvo budovaním vzťahu s Ježišom, prečo potom Boh dovolí, aby mnohí kresťania trpeli? Neodrádza utrpenie ľudí od Boha? A je vôbec možné vysvetliť utrpenie?

Sv. Cyril: Utrpenie mnohí vnímajú ako trest. Ale ono môže byť aj testom či darom. Božie cesty nie sú ľudskými, a preto na ne sotva možno uplatňovať logiku ľudského rozumu. Pán Boh stvoril solidaritu a dal nám aj príležitosť, ako ju realizovať. Utrpenie by nemalo žiaden zmysel, keby neexistovala príležitosť prejaviť hlbokú solidaritu. A najmä utrpenie detí sa nedá inak vysvetliť, len ako príležitosť na solidaritu, ktorou sa dá urobiť dobrý skutok.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ak tomu dobre rozumiem, tak nám odporúčate nazerať na utrpenie ako na príležitosť stať sa lepším?

Sv. Cyril: Samozrejme. Bohatstvo kresťanov nie je uložené v bankách, v zlatých tehlách a ani v zbierkach drahých obrazov. Bohatstvom veriaceho človeka sú bezdomovci, deti bez rodičov, trpiaci starí či bezvládni ľudia. To je naše bohatstvo a šanca ukázať svetu, že kresťanská civilizácia má odpoveď na otázky, akou je aj otázka utrpenia či otázka chudoby a biedy. Vďaka tomu, že človek má v srdci vieru, dokáže byť do istej miery solidárny. Nikdy však nie je solidárny úplne – veď je slabým človekom.

Sv. Metod: Ježiš nám nechal peknú odpoveď v podobenstve o slepom človeku od narodenia. Keď sa ho učeníci pýtali: „Rabbi, kto zhrešil – on či jeho rodičia, že sa narodil slepý?“ on na túto zlú otázku odpovedal majstrovsky: „Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky.“ A solidarita medzi slabými ľuďmi je jeden z najväčších Božích skutkov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podľa vás môže učiteľ hovoriť s deťmi o utrpení? Nemal by ich ešte chrániť pred touto stránkou reality?

Sv. Cyril: Nás život je o umieraní a o utrpení. Aj pri výchove dieťaťa ide o to, aby sa v ňom rozvinula ľudskosť ako schopnosť človeka trápiť sa pre cudzie nešťastie a prežívať aj cudzí osud ako svoj vlastný. Celá úloha spočíva vlastne v tom, aby sa v dieťati prebudila a utvorila vzácna schopnosť spolutrpieť a spolu sa tešiť s druhým, bez ktorej človek nie je človekom. Svetlo a nádej sa musia zrodiť z bolesti a utrpenia, a preto aj učiteľ musí deťom umožniť od začiatku nevytláčať tento zápas z ich života.

Sv. Metod: Ak má život nejaký zmysel, musí mať zmysel aj utrpenie. Dieťa sa to musí dozvedieť. Deti Slovanov boli oddávna zviazané s každodenným životom, v ktorom sa stretli aj s bolesťou, tvrdou prácou, slzami. Zúčastňovali sa na pohreboch a videli mnoho trápenia aj v tvárach svojich rodičov, ktorému ešte celkom nerozumeli. Utrpenie je rovnako nevyhnutná vec v živote ako smrť. Bez utrpenia a smrti nemôže byť život človeka úplný. A aj keď človek nemôže zmeniť situáciu, ktorá jeho utrpenie spôsobuje, vždy si môže zvoliť svoj postoj k nej.

Prepáčte, ale stále mi nie je úplne jasný zmysel utrpenia...

Sv. Metod: Zmysel utrpenia? Vezmite si príklad tehotnej ženy: to najdôležitejšie v jej živote – dieťa, prichádza na svet cez jej veľké fyzické utrpenie a bolesť. Najdôležitejšie veci v živote sa vždy stanú vtedy, keď veľmi trpíme. V našich životoch je to tak: veľmi dôležité sú chvíle, keď sme šťastní a naplnení, lebo máme pocit, že to má zmysel. Ale oveľa dôležitejšie sú chvíle, keď sa ako keby rozpadávame, keď sa dostávame na svoje vlastné dno, keď nahmatáme vlastnú prázdnotu a relatívnosť. Vtedy stojíme tvárou v tvár skutočnosti, že sme z ničoho vzišli a vraciame sa k ničote. V utrpení dozrievame.

Sv. Cyril: Utrpenie hlboko prežívame napríklad pri pohreboch najbližších. Vtedy už nedokážeme rozprávať. Stojíme pred tým základným tichom, z ktorého sme povstali a to ticho je plné významu. To ticho je Božia blízkosť, Ježišovo plece, ktoré sa z lásky podkladá pod náš kríž, aby nám neznesiteľné bremeno pomohlo niesť. Bez kríža by však neexistovalo vykúpenie, bez kríža by nebolo spásy, bez kríža by nebolo lásky. Utrpením a každodennými zápasmi sa pripodobňujeme Ježišovi. Každý deň je pre ľudí príležitosťou vziať na svoje plecia vlastné kríže a nasledovať svojho Spasiteľa. Kristus neprišiel bolesť odstrániť ani vysvetliť. Kristus prišiel dať našej bolesti zmysel. A jeho jediným nepochopiteľným žezlom, ktorému tento svet odmieta uveriť, je práve kríž. 

Pri utrpení, ak som dobre postrehol, ste jedným dychom spomenuli aj lásku. Aký má ona súvis s bolesťou a utrpením? Veď sa vzájomne vylučujú.

Sv. Cyril: Odpoviem vám krátkou príhodou. Hosť zavítal do domu viacpočetnej rodiny. Jej najmladším členom bol malý chlapček, ktorý sa len pred niekoľkými dňami naučil chodiť. A práve chlapčekovi sa stalo, že počas návštevy, kedy boli všetci dospelí zaujatí vzájomným rozhovorom, spadol z drevených schodov. Všetci počuli buchot pádu, po ktorom nasledovalo hlboké ticho. Keď pribehli ku schodom, chlapec sediaci na zemi sa zadíval na mamu s nemou otázkou vo vyplašených očiach: Ublížil som si? Keď k nemu vzápätí s rýchlosťou matiek pribehla a objala ho, chlapček sa silno rozplakal. Od pádu až po plač uplynulo v tichu sedem sekúnd... Znamená to jedno: Chlapček mohol svoju bolesť pocítiť a pripustiť až vtedy, keď mal dosť istoty, že v náručí mamy nájde lásku. A tak je to aj s našimi životmi. 

Sv. Metod: To, čo dáva zmysel nášmu životu a utrpeniu je práve láska. Láska v nás je to jediné, čo je v konflikte so smrťou. Keď zomrie niekto neznámy, povieme si, že to čaká aj nás. Ale ak zomrie niekto blízky, koho sme milovali, niečo vo vnútri sa s tým nikdy nezmieri. Nezmieri sa s tým Láska. Láska presahuje fyzickú osobu milovaného človeka. Nachádza svoj najhlbší zmysel v duchovnom vnútre človeka. To, či je milovaná osoba prítomná, alebo nie, prestáva byť dôležité. Len láska môže mať intuíciu večnosti, iba ona chce a potrebuje večnosť. Lebo inak žiť večne by bolo veľké peklo. 

Ale ako môže rodič alebo učiteľ naučiť takejto láske deti? Vy sami predsa dobre viete, aký zlý je svet a koľko polien hádže pod nohy...

Sv. Metod: Najjednoduchší spôsob, ako možno deti naučiť spoznávať skutočnú lásku, je robiť ju viditeľnou.

Prepáčte, čo tým myslíte?

Sv. Metod: Myslím tým naučiť deti ďakovať a dávať. Keď totiž človek ďakuje a dáva, robí lásku viditeľnou. Naučiť deti poďakovať a vedieť sa podeliť, to je cesta zviditeľňovania lásky aj dnes. Kúpiť dievčatku ružovú sponku a naučiť ju povedať „ďakujem“ a vzápätí jej na ulici vložiť do ruky mincu a nechať ju samu obdarovať človeka, od ktorého všetci bočia... Ďakovanie a dávanie najviac rozpaľuje lásku. Dieťaťu sa tým zväčšuje srdce a väčšie srdce možno aj viac naplniť. 

Hovoríte o láske, ale všetci vieme, že dnes sa láskou nazýva všeličo. Ako sa má napríklad dnešný mladý človek vyznať v tom, čo je skutočnou láskou a čo ňou nie je?

Sv. Cyril: To je dobrá otázka. Existuje totiž zásadný rozdiel medzi tým, čo nazývame láskou a čo žiadostivosťou.

A vedeli by ste to bližšie priblížiť?

Sv. Cyril: Skutočná láska je nastavená dávať. Slovníkom dnešného moderného človeka by sa to dalo vyjadriť ako 3D koncepcia lásky: Dať Druhému Dobro. Táto láska nehovorí „Daj!“ a nehovorí ani „Daj a dám aj ja!“ Takto sa vyjadruje žiadostivosť. Skutočná láska hovorí iba: „Dám...“ Nič nečaká, ona potešuje a teší sa aj z maličkostí. Najkrajšie podstatu lásky vyjadril sv. Pavol. Ona je naozaj dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nie je sebecká, všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa a vydrží.

Sv. Metod: Ak mladý človek vstupuje do manželstva s tým, že chce byť šťastný, radšej by sa nemal ženiť či vydávať. Ak však chce urobiť šťastným toho druhého, vtedy je jeho láska dokonalá a zrelá do manželského zväzku. Skutočná láska znamená Ty.

Ale stále mi nie je úplne jasný vzťah lásky a žiadostivosti.

Sv. Cyril: Pokúsim sa to vysvetliť príkladom: láska a žiadostivosť – to sú dve vajcia, ktoré vyzerajú úplne rovnako. Obe sú biele, rovnakej veľkosti, s rovnakým zaoblením. Jedno je však zdravé a keď sa z neho pripraví praženica, človeka zasýti a posilní. Druhé je pokazené. Ak sa z neho urobí praženica, človeku neosoží a žalúdok ju vyvráti. Prvé vajce je láskou, ktorá dáva. Mladý človek sa vtedy túži milovanej osobe darovať. Nevidí seba, ale toho druhého. Šťastie milovanej osoby je jeho šťastím. Druhé vajce je žiadostivosťou, ktorá sa iba tvári, že je dobrým vajcom. V skutočnosti chce tomu druhému niečo zobrať: „Daj!“ alebo „Daj a dám aj ja,“ to je slovník žiadostivosti. Tomu druhému následne zoberie čistotu, dobré meno a napokon aj pokoj duše.

Prepáčte, ale nedá mi neopýtať sa: A čo telesné zblíženie mladých ľudí? Má právo skutočná láska prerásť aj do tejto formy? 

Sv. Cyril: S telesným zblížením je to ako s jabloňou. Ochutnajte jablko v júni a povedzte, či vám chutilo. Sotva. Je maličké, kyslé a skôr vám uškodí ako zasýti. Ochutnajte to isté jablko v septembri. Je veľké, sladké a šťavnaté. Zasýti a osvieži. Tak je to aj s telesnou láskou – inak chutí v predmanželskom vzťahu a úplne inak v manželstve. Telesná láska, teda eros, nie je zlom, no je len jedným z troch rôznych stupňov lásky. Poznáme však aj lásku v zmysle filia, teda formy priateľskej lásky, a napokon agapé, čo je najvyššia forma sebaobetujúcej lásky. Eros bez agapé je vášnivou a až násilnou láskou. Touto láskou často obmedzíme druhého na predmet vlastného potešenia. Agapé bez erosu je na druhej strane láskou skôr z rozhodnutia než z vnútorného podnetu srdca, je láskou zbavenou túžby a príťažlivosti... Eros preto potrebuje agapé a agapé potrebuje eros.

Ak tomu dobre rozumiem, formou agapé je aj materinská láska...

Sv. Cyril: Napríklad. No aj predobrazom materinskej lásky je Božia láska. Boh nás prvých miloval, nie my jeho. Ak by sme zabudli na všetky teologické definície Boha, stačila by nám jedna jediná. Boh je Láska. V jeho láske sme objatí všetci. Úplne všetci. Dobrému pastierovi záleží na každej jednej ovečke a každú pozná po mene. Odtieňom tejto lásky je aj láska matiek k svojim deťom. 

Ak je Boh Láska, prečo sú potom ľudia zatracovaní? Prečo existuje peklo?

Sv. Metod: Boh nezatracuje. On len rešpektuje, čo si človek vybral. Aj na Golgote boli po Ježišovej pravej a ľavej ruke ukrižovaní dvaja zločinci – jeden sa mu aj tesne pred vlastnou smrťou rúhal, kým druhý Ježiša prosil, aby si naňho v raji spomenul. V okamihu blížiacej sa smrti úprimne oľutoval všetky svoje životné omyly. Ježišova odpoveď lotrovi na kríži je obrovskou nádejou pre všetkých ľudí: „Ešte dnes budeš so mnou v raji...“ Sme na svete, aby sme ho urobili lepším. Povedané inak: sme tu, aby sme spravili skúšku z jediného predmetu – z lásky. Existujú len dve možnosti: buď skúškou prejdeme, alebo neprejdeme. Z tohto sveta si totiž do večnosti vezmeme len dve veci, poznanie a lásku. Nič iné nemá skutočnú cenu – ani bohatstvo, ani postavenie, ani moc.

Znamená to, že nemá zmysel snažiť sa niečo v živote dokázať?

Sv. Metod: Práveže naopak. Človek, ktorý dosiahol určitú funkciu alebo úrad, ktorý sa stal magistrom, doktorom pedagogiky či filozofie, docentom či profesorom, môže uskutočniť mnoho dobra zo svojho vrcholu a môže byť pre všetkých požehnaním. 

Sv. Cyril: Ale práve na tom vrchole si treba dať pozor. Vrchol v dosiahnutom vzdelaní či kariére nie je bodkou. Je tam dvojbodka: križovatka, kde si človek vyberá z dvoch ciest. Buď si vyberie cestu pokory a lásky, alebo cestu pýchy a nenávisti. Pokora vedie k prijatiu postov a funkcií ako foriem služby blížnym, kým pýcha vedie človeka k uplatňovaniu moci a sily. Je to vždy otázka osobného rozhodnutia človeka a jeho slobodnej vôle. 

Na mnohých vysokých školách na Slovensku dnes študuje mnoho dievčat. Budú to budúce magisterky, inžinierky, doktorky. Čo by ste im poradili pri ich vstupe do pracovného života?

Sv. Cyril: Poradil by som im, aby pri hľadaní zmyslu svojho života nezabudli na najdôležitejší titul, ktorý vôbec môžu v živote dosiahnuť. Je to titul matky. Niet totiž vzácnejšieho. Najvyššia hodnosť ženy je práve hodnosť matky. Nestačí byť dobrou inžinierkou, doktorkou či učiteľkou, žena by mala byť najmä dobrou matkou. Keď budú dobré matky, bude aj menej bezdomovcov, menej zlých ľudí či ľudí bez zmyslu života.

Sv. Metod: Určite si už mnohí všimli, že v súčasnosti najväčší útok smeruje práve na rodinu a na matky. Ak totiž padne matka, padne celý dom. Matka je slnko, srdce a stred rodiny. Matka je teplo domova. Toto je aj prirodzenosť ženy. Najčastejšie lístok do neba za svoje deti platia práve matky svojimi obetovanými bolesťami a vrúcnymi modlitbami za ne. Aj Ježiš uzdravil muža ležiaceho na lôžku preto, lebo mu ho štyria muži spustili cez strechu až k nemu. A on ho uzdravil pre ich vieru. Aj stotníkovho sluhu uzdravil pre veľkú vieru jeho pána. Preto existuje to trápenie a bolesť v živote matiek.

A čo ak žena nemôže mať deti alebo sa dobrovoľne rozhodne, že dieťa nechce mať?

Sv. Metod: Ak žena neprijme prirodzenosť matky, ktorá je do nej vpísaná, nikdy nebude úplne šťastná. Vždy jej bude niečo chýbať. Nenahradí to ani starosť o domáce zvieratá. Každá žena je stvorená pre materstvo a môže byť matkou aj bez toho, aby rodila. Existujú totiž tri druhy matiek: telesná matka, ktorá svoje deti porodila, potom duchovná matka, ktorá sa zasvätí, a napokon matka, ktorá sa nezasvätí ani neporodí, ale stáva sa matkou bezbranným, starým, chorým či opusteným ľuďom. Všetky tri matky sú si pred Bohom rovnocenné. 

Ale prečo by sa žena nemohla napríklad rozhodnúť, že chce byť bez muža a bez dieťaťa?

Sv. Metod: Muž vo svojom živote hľadá to, čo nemá. Môže byť podobne ako žena dobrým kuchárom či kaderníkom, ale nikdy neporodí dieťa. To je výsada ženskosti. Žena, ktorá prijme plán ženskosti a teda aj budúcej matky, sa stáva pre muža nesmierne príťažlivou. Muža ženskosť prirodzene priťahuje. Žena je z mužovho rebra a on sa nikdy nebude cítiť úplný, ak po svojom boku nebude mať ženu. A platí to i naopak. Žena má nad mužom veľkú moc. So ženou mravnosť stúpa, ale so ženou aj mravnosť padá. Spoločnosť je preto len na takej výške, na akej sú jej ženy. Koľko žena dovolí, toľko muž môže.

Spomenuli ste útok na ženu a matku ako centrum rodiny. Kto podľa Vás útočí? Mysleli ste tým nejakú konkrétnu formu zla?

Sv. Metod: Zlo treba vždy pomenovať pravým menom. Kresťania by mali vedieť, že zlo nie je nedostatkom dobra. Takéto definovanie zla je len kamuflážou. Kresťan vie, že zlo je aktívna sila. Zlo je cesta pýchy a nenávisti. Aj diabol je veriaci, on vie, že Boh existuje, ale on prepadol z pokory ako najväčšej z cností. Aj peklo vzniklo vetou: „Non serviam.“ Nebudem slúžiť. Na druhej strane poznáme i slová Božej matky: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Sila mnohých žien je práve v ich mlčaní, ktoré preniká k srdciam mužov a detí. A v láske, ktorú dávajú do všetkého, čo robia. Práve na láske záleží najviac. Nie na úspechoch, ale na láske, ktorú žena vkladá do všetkého, čo robí. Preto je žena taká nenávidená diablom, lebo pomáha svojou obetou, službou a utrpením napĺňať nebo.

A ako má teda vyzerať napríklad práca učiteľky, ktorá sa do svojho povolania naozaj „vloží“?

Sv. Cyril: Jedno latinské príslovie hovorí, že slová hýbu, ale príklady priťahujú. Keď sa dívate na malé deti, tak sa vám zdá, že všetky sú také dobré a rozumné, že si ani neviete predstaviť, že z nich raz možno vyrastú zločinci a zlodeji. A predsa sa to deje. Na správnu výchovu sú preto viac ako hlásateľky hodnôt a noriem nevyhnutné svedkyne, ktoré podľa nich aj samy žijú. Stať sa autentickými svedkami, nie iba rozdávačmi pravidiel a informácií, tým by mali byť učiteľky malých detí.

Ale to je dosť ťažké, nemyslíte?

Sv. Cyril: Je to ťažké ako každá práca s ľuďmi. Učiteľ má byť múdry človek, veď učí premýšľať. Učí, ako sa stať ochrancom pravdy o živote. Učí, čo znamená byť človekom. Nemal by preto zostávať na povrchu vecí, teda iba pri tom, čo sa dá zmerať, odvážiť, ovládnuť, zužitkovať či speňažiť. On musí naučiť vidieť aj vnútro vecí. To, čo dáva veciam zmysel. Mal by teda deti naučiť tušiť tajomstvo, čosi posvätného vo svete a v živote.

Máte tým na mysli aj ochranu života nenarodených detí?

Sv. Cyril: Áno, aj to. Hippokratova prísaha predsa vznikla skôr ako kresťanstvo a jasne formulovala svoje morálne princípy. Hovorí o tom, že prirodzené veci sú dobré a neprirodzené veci sú zlé. Tehotenstvo je prirodzeným stavom. Zabúda sa tiež na to, že počatie a porodenie dieťaťa je darom, nie nárokom. Dnes je každý šiesty pár neplodný alebo má žena problémy s otehotnením. Tieto páry prechádzajú veľkým trápením, zvlášť vtedy, keď vidia, ako sa naokolo trestá nevinná bytosť napríklad len za to, že sa počala v nevhodný čas. Ježiš túži, aby sme nechali všetky deti prísť k nemu a tiež hovorí, že čokoľvek urobíme jednému z maličkých, jemu to urobíme.

Sv. Metod: Poviem to trochu inak. Každý človek maľuje svojím životom obraz láskavého a milosrdného Krista. Nezáleží na tom, či človek je alebo nie je kresťanom. Niekto svojím životom kreslí nádhernú podobizeň Ježiša, iný zas vytvára obyčajnú karikatúru. Ide o naše každodenné osobné rozhodnutia a voľby, ktoré vytvárajú Kristov obraz. To, že je človek kresťanom, by sa malo dať prečítať z jeho života a postojov. Aj úprimne neveriaci človek, žijúci podľa vnútorného zákona srdca, maľuje svojimi životnými rozhodnutiami milosrdného Ježiša. Veci treba posudzovať podľa toho, aké ovocie prinášajú, a nie podľa toho, aké sa navonok zdajú: dobrý strom bude rodiť dobré ovocie, zlý strom ovocie zlé. Z našich životov sa musí dať prečítať, kým sme a čomu veríme. Sv. František to povedal najjednoduchšie: „Hlásajte evanjelium neustále. A ak to bude nevyhnutné, použite na to aj slová.“

Milí patróni, chcem Vám v tejto chvíli zo srdca poďakovať za Vaše slová. Chceli by ste nám na záver ešte niečo povedať?

Sv. Cyril: Chcem Vás posmeliť, aby ste sa milovali navzájom, lebo je to jedno z najväčších Božích prikázaní. A aby ste ako zraniteľní ľudia aj osobne pocítili, že dávať je viac ako prijímať a že skutočná láska je putovaním, nie zastavením. Na tejto ceste sa nesnažte hodnotiť či milujete, alebo nemilujete, ale vždy nanovo sa o to snažte. Otvárajte dvere k svojmu šťastiu iba smerom von a pamätajte, že už svoju bohatú odmenu máte tam, kde ju neničí ani hrdza ani mole a žiaden zlodej sa k nej nedostane. Nech vás toto vedomie napĺňa nádejou a nesmiernou radosťou.

Sv. Metod: Nesnažte sa zmeniť svet, rodičov, učiteľov, politikov, priateľov a priateľky, manželov a manželky, či ľudí vo svojom okolí. Pokúste sa každý deň meniť jedného jediného človeka – seba. Ak sa Vám to podarí, bude o jedného dobrého človeka na svete viac. To stačí. Všetko ostatné odovzdajte do Božích rúk. On totiž nehľadá ovenčených víťazov zápasov, ale tých, ktorí po úderoch a fackách života vždy nanovo zbierajú silu, aby sa postavili. Ani len netušíte, ako veľmi ste aj pre svoju ľudskú slabosť Bohom milovaní. Nech je teda ľudská slabosť a nedokonalosť vašou chválou v Božích očiach.

Radoslav Rusňák

Radoslav Rusňák

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vraj nám skutočne zostane len to, čo sme darovali. Chcem tomu uveriť. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu